Vydané knihy o obci

Poznávacou značkou kultúrnej vyspelosti obce Kysak, jej občanov, je podpora autorov, vydávanie a prezentovanie kníh o histórii, kultúre a živote našej obce Kysak.

Kysačanka

Podnet k napísaniu tejto knižočky o ženskom speváckom zbore Kysačanka dala jeho dlhoročná dirigentka Júlia Ráczová, keď pri oslave svojich sedemdesiatin v roku 2005 zakladateľke zboru Ľudmile Čopovej povedala:

"Ľudka, všetko, čo hovoríš, napíš. Lebo slovo odletí ako vietor, stratí sa ako ranná rosa...

Napísané však pretrvá...V starobe budeme v tom napísanom listovať a ... spomínať"

Tvorivým impulzom pri realizovaní tohto priania pani Júlie bola reakcia starostu Obecného úradu v Kysaku Ing. Ľubomíra Krajňáka v roku 2013:

„Píšte, s mojím požehnaním. Urobím všetko, aby sme Kysačanku zvečnili, aby sa verejnosť o jej ušľachtilom zámere a o jeho dlhoročnom napĺňaní dozvedela...“.

Boli to pre Kysačanku silné povzbudivé slová, dali jej krídla, podnietili začať písať. Lebo starosta opäť potvrdil, Čo viac razy pri rôznych príležitostiach naznačil, že ženský spevácky zbor je .rodinným striebrom obce, ojedinelým kultúrno-spoločenským fenoménom s obdivuhodnou „životnosťou“ štyridsať rokov. Veď amatérsky ženský spevácky zbor Kysačanka je možno v celom Košickom kraji jediným, ktorý prežil všetky zmeny kultúrno-spoločenského života na Slovensku. Bolo to jednak vďaka ľudskému nadšeniu speváčok, ale aj morálnej a finančnej podpore Obecného úradu Kysak. A tak je to doteraz.

autorka, zakladateľka zboru Ľudmila Čopová

Milá Kysačanka,

často, keď som dlhšie v práci a nado vo mnou svojej „spevokolni“ skúšate a spievam si s Vami „mio, mio, mio, mi....“, rozmýšľam, čo tie ženy drží pokope. Asi najviac to vystihla zakladateľka zboru a autorka knihy pani Ľudmila Čopová svojim veršom:

Počuješ ?

A srdce sa ti chveje ?

To krása piesne lahodí.

Citlivo brnká na dušu.

S piesňou sa človek narodí.

Ženy z Kysačanky sa narodili s piesňou a to ich drží pokope.

Som nesmierne pyšný na tieto ženy, ktoré prezentujú kultúrne a duchovné tradície Kysaku a jeho okolia a reprezentujú nás po celom Slovensku i mimo neho.

Verím, že nikdy nestratíte motiváciu. Verím, že svedomitosť a potešenie, s ktorým skúšate v skromných podmienkach bude stále znieť vo Vašich vystúpeniach plných lásky a štedrosti.

Ďakujem Vám ženy z Kysačanky, za seba, za vďačných poslucháčov.

starosta obce Ing. Ľubomír Krajňák

cena knihy: 5€

Príbehy spod hradu

Príbehy o dobe, atmosfére päťdesiatych rokov a ľuďoch ich svetlých a iných stránkach. Pozostávajúz niekoľkých častí (Dedina, Nová doba, Škola, Železničná stanica).

Dedina

Dedina pod Hradom bola kedysi iná. Mala dominanty ako kostol či cyprus a kuriozity ako obecný bubeník. Po menovej reforme roku 1953 tu zriadili nové obchody, ale nákupy u mäsiara boli dlho problém. Kolorit doby dotváral okrskár. Prvý bol rázny. Druhý sa nezžil s dedinou. Po auguste 1968 istý čas železničnú stanicu strážili sovietski vojaci. Inou zvláštnosťou dediny bola jaskyňa za obcou. Objavili ju začiatkom 20. storočia. Neskôr sa na ňu zabudlo. Po čase ju začali navštevovať miestni šarvanci. Neskorší prieskum jej priestorov priniesol niekoľko zaujímavých poznatkov. K bohatším gazdom patril Demanko. Ťažké chvíle prežíval potom, čo vzniklo roľnícke družstvo. Jeho brat pracoval v Čechách a cez dovolenku mu prichádzal pomáhať. Na jar si jeho žena poranila nohu a zanedbala lekárske ošetrenie. Keby neprišla domov ich dcéra, nemuselo to s ňou dopadnúť dobre. O pôvode Vilmy sa nevedelo veľa. Posluhovala u gazdov, upratovala v materskej škôlke a príležitostne i v rodinách v železničiarskej kolónii. Žila v domčeku pod školou. Jedného dňa na stanici odpadla. Skončila v nemocnici a zakrátko zomrela. Jej príbeh po čase upadol do zabudnutia. Ďoďo Lili bol taký sprostáčik, ktorého poznačila tzv. anglická choroba. V rodine ho mali za paholka. Do školy nechodil. Pri mlatbe sa na ňom zabávali, chodil po vinšovaní, na zábavách mu učarovala hudba a pri kúpaní sa stával terčom poznámok. Najlepšie mu bolo pri kravách, keď ich vyháňal na pašu. Daľa, taký chalan v ženskej sukni, sa vytratila z povedomia ľudí pomerne zavčasu. Po štúdiách na strednej a vysokej škole si založila rodinu, ale celkom nečakane ju skolila zákerná choroba. Aj keď sa jej bránila do poslednej chvíle, osud tentoraz rozhodol inak. Starý šuster žil v susednej dedine a miestne ženičky chceli mať všetko hotové hneď, len s platením boli problémy. Tunajší šarvanci presedeli pri ňom hodiny a sledovali jeho prácu. Šuster prenajal jednu dvom osobám. Vykľuli sa z nich majitelia kaštieľa v Michalovciach, ktorí ho museli nadobro opustiť.

Nová doba

Začiatkom päťdesiatych rokov cestoval salónnym vlakom prvý robotnícky prezident. Urobil niekoľko krokov po nástupišti a zamával všetkým. O niekoľko rokov sa Chruščov cestou do Prahy už veľmi ponáhľal. Keď v marci 1953 zomrel Stalin a po ňom Gottwald, škola im usporiadala tryznu. Úmrtie prezidenta v roku 1957 si zle vysvetlil jeden zo žiakov a preležal v horúčke niekoľko dní. V roku 1951 pri skladaní pionierskeho sľubu jeden zo žiakov nemal bielu košeľu. Bol v červenej, a tak ho postavili do stredu za československú zástavu s modrým klinom uprostred. Riaditeľ školy sa obával, že by kvôli tomuto nedostatku mohol mať s nadriadenými nepríjemnosti. Trať družby ovplyvnila tunajší život. Plán výstavby sa často zadrhával. Nejakú dobu chodili do školy aj deti niektorých robotníkov. Ludvo, nebojácny chalan si ľahko poradil s tunajšími nespratníkmi, ale Jano bol terčom posmeškov. Žiaci absolvovali jednu z prvých ciest vlakom po novej trati. Na samote žil známy pijan, ktorý mal konflikty so žandármi. Trpela tým jeho početná rodina. Keď sa opil, rád sa hral na povstanie, kde doma všetko ničil. Neskôr sa u neho prejavila alkoholová demencia a zomrel. Druhý pijan mal záľubu v tom, že opitý išiel skákať zo železničného mosta do Hornádu.

Škola

V roku 1953 pri vzniku Osemročnej strednej školy nastúpil nový riaditeľ. Bol to zvláštny typ človeka. Učil hudobnú výchovu, ale spievať nevedel. U žiakov sa zapísal nelogickými slovnými spojeniami, Mal problémy s nespratníkmi a komplikovanú situáciu riešil pri záverečných skúškach, keď sa žiaci opili. Riaditeľ školy sa nehodil do atmosféry po roku 1948. Rád hral karty a cez vyučovanie dospával, čo v noci zameškal. Učiteľka zase okrem láskavého slova rada používala trstenicu. Noví učitelia prišli v roku 1953. Patrila k nim aj mladá Ňafka či rusofil Zoliko a jeho zásluhou vznikol dievčenský spevokol. Iným učarovali dievčatá či do povedomia sa zapísali rôznymi kúskami. Škola bola zaujímavý fenomén. Chýbala zdravotná starostlivosť. Do dediny príležitostne prichádzal zubársky autobus. K novotám doby patrilo sporenie žiakov. Hra piťkes sa hrávala sa na laviciach a snahy učiteľov ju zakázať neboli účinné. Do cvičenia 1. spartakiády sa zapojili aj tunajší žiaci. Škola nebavila každého. Števo zorganizoval s kamarátmi v zime ich útek za hranice s vidinou dobrodružného života. Skúšali to na hraniciach s Poľskom, kde bolo veľa snehu. Nepochodili ani na maďarských hraniciach. Vrátili sa domov a zložili v jednej z okolitých chát. Tu ich našli esenbáci. Okrem posmechu, každý utŕžil výprask v škole i doma, na ktorý dlho nezabudol.

Železničná stanica

Stanica to bol zvláštny organizmus. Zaujímavou figúrkou bol vrátnik, potom holič, či ženy v kiosku. V čase osláv 1. a 9. mája stanicu zdobili portréty Marxa, Engelsa, Stalina a Gottwalda. Začiatkom júla sa zaplnila pútnikmi, ktorí cestovali do Levoče. V jednej z pivníc budovy zriadili kryt CO. Tunajšie záhradné zábavy končievali bitkou kapely. Športovalo sa tu a šarvancov naháňali osožáci, keď prechádzali cez koľajisko. Žila tu maďarsky hovoriaca rodina a ich syn učil šarvancov maďarské nadávky. K honorácii stanice patrila pani Katka. Každý deň sa prešla po železničnej stanici a zastala pod oknami Margity, manželky pána prednostu. Sedávala u nej na káve, pretože jej manžel bol funkcionárom jednej politickej strany. Pravidelne sa u nich schádzala miestna honorácia. Ich spoločenské večierky časom ustali a Margitkin manžel prešiel iné miesto do mesta. Pani Katka tým stratila priateľku. Etelka néni, manželka bývalého majiteľa staničnej reštaurácie vysedávala so psom pred trafikou a sledovala okolie. Mala svojské maniere. Nemala rada, keď šarvanci hrali v lipovej aleji futbal, pretože lopta mohla rozbiť okná jej bytu, čo sa i stalo. Zaslúžil sa o to dôstojník, ktorý sa niekoľkými kopmi postaral o rozbitie dvoch okien. Škodu zaplatil, ale v tom okamžiku tu akákoľvek hra skončila.

autor Marcel Lalkovič

Prezentácia knihy a fotogaléria

cena knihy: 5€

Kysak v poodhalení dejín

Práve otváraš knihu, ktorá rozpovie príbeh o dejinách jednej z najznámejších slovenských obcí. Názov stanice Kysak je známy takmer každému, kto aspoň z času na čas prebehne vlakom z východu republiky na jej západ alebo opačne. Posledných 140 rokov je Kysak známou železničnou križovatkou. Tá ovplyvňovala jeho vývoj i smerovanie. Avšak oproti stáročnej, priam niekoľkotisícročnej histórie tejto obce, je perióda posledného storočia a pol len maličkou čiastočkou minulosti. Kysak a okolie v sebe ukrýva omnoho viac tajomstiev. Netuším, čo návštevník kysackej železničnej stanice vie o vtedajšej keltskej železiarskej činnosti, či o starých Slovanoch, ktorí obývali okolie a na strmej Stráži mali svoje opevnené hradisko. Neviem, či návštevník tohto železničného uzla tuší o dosť rozsiahlom hrade na kopci, na ktorý hľadí pri čakaní na prestup. A či vie, že obec vo svojom srdci ukrýva unikátny románsko- gotický kostolík? A v ňom jeden z najstarších zvonov na území Slovenska? Je to skutočne veľký skvost národného dedičstva. A mohli by sme pokračovať ďalej.

Kysak ležal od počiatku na križovatke, v bode, kde Hornád mení svoj tok na juh. Na mieste, ktoré sa otvára do údolia Šariša, Abova i Spiša. V tomto priestore sa miešali kultúrne, nárečové a konfesionálne odlišnosti a vznikli špecifiká vlastné len tejto obci. Sútok Hornádu a Svinky by vedel veľa žblnkotať o mocných Abovcoch, ktorí ovládali tento kraj, o ďalších pánoch, o Matejovi Korvínovi, o vojakoch, ktorí sa tadiaľ prebrodili, o jiskrovcoch, katolíkoch i evanjelikoch a ich sporoch, ale aj o pltníkoch, obyčajných ľuďoch, pútnikoch prichádzajúcich na posvätné hory do Malej Viesky a Obišoviec. A neskôr po oceľových koľajniciach tohto železničného uzla tade prehrmotali priam dejiny celého národa. Prešli tadiaľ panovníci, štátnici, prezidenti, ministri, armády, aké si človek len vie predstaviť, ale i ubiedení Židia na ceste do osvienčimského pekla. Po koľajach prehrmotala vojna i mier, diktatúra i sloboda.

Kysak nie je len názov stanice, je to predovšetkým miesto, kde žili vaši predkovia, vážení Kysačania, miesto, ktoré vám poskytlo útočište, vážení Ružínčania, miesto, kde ste prišli za svojimi láskami, rodinami, alebo nájsť pokoj na žitie od hlučného veľkomesta. Kysak je obec s bohatou históriou a verím, že táto kniha napomôže k odhaleniu aspoň niekoľkých tajomstiev minulosti a vzbudí záujem a hrdosť v srdciach všetkých, ktorí sa hrdo hlásia k tejto čiastke našej vlasti.

autor Mgr. Anton Medvec

Nie som rodák z Kysaku,

Kysak bol pre mňa len prestupnou stanicou, len východiskovým bodom mojich turistických potuliek, len stretnutia s rodenými Kysačanmi v okolitej prírode, len ...

... a neskôr uskutočnená túžba nájsť domov v tejto obci.

Domov, o ktorom málo viem. Kde len ticho počúvam na čo Kysačania spomínajú, koho opisujú a motám sa keď ma posielajú na „hentu luku“, kolo „toteho stroma“, či na „tamten kopec“.

Potrebujeme odhaliť dvere dejín našej obce Kysak. Kľúčom k týmto dverám je táto kniha.

Ďakujem všetkým za kľúč od našej obce.

starosta obce Ing. Ľubomír Krajňák

Prezentácia knihy a fotogaléria

cena knihy: 6€

Ružín a okolie

Vážení Ružínčania, milí čitatelia,

pri zhliadnutí tejto skromnej knihy sa možno niektorí z vás pozastavili nad jej podnázvom. Smutná história jednej zabudnutej obce.

Pri jej tvorbe sa autor stretol s mnohými ťažkosťami. V dnešnej situácii, keď ubehlo vyše 42 rokov od vysídlenia a následného zatopenia obce Ružín, je takmer nemožné v základnom internetovom prehliadači nájsť čo len strohé údaje z histórie obce. Všetky webové stránky pod heslom Ružín zobrazia už len vodnú priehradu a internetový prehliadač automaticky vyhľadá iba údaje k obci Ružiná, ležiacej pri Lučenci na strednom Slovensku. Podobne je to s rodákmi. Nájsť v súčasnej dobe na internetových serveroch čo len jedného človeka, ktorý by sa hlásil k pôvodným Ružínčanom a dokázať ho nakontaktovať, je priam nemožné. Snažili sme sa využiť tento moderný prostriedok pre vyhľadávanie roztratených rodákov, nakontaktovať tých, ktorí opustili toto miesto a žijú priďaleko, nájsť aspoň zmienku o nejakej významnejšej osobnosti pochádzajúcej z Ružína. Žiaľ, všetko takmer neúspešne. Okrem informácií o samotnej vodnej hladine, chatách, stručných geografických údajoch a správ o povodniach, či funkcii vodného diela, k pôvodnej obci nenájdeme absolútne nič.

A kde sú tí, ktorí sa z Ružína natrvalo odsťahovali a žijú v blízkych i ďalekých obciach a me stách Slovenska? Ako ťažko sa získavali údaje od Ružínčanov a ich potomkov. Akoby nechceli sa rozpamätať na svoju mladosť, svoje rodisko, svoju dedovizeň. Či necítia aj malú spoluzodpovednosť za to, že dnes o histórii Ružína nemáme takmer žiadnej zmienky? Preto zozbierať akékoľvek informácie o Ružíne bolo veľmi náročné.

A čo archívy? Kam sa podeli všetky kroniky, klasifikačné hárky zo školy, notárske zápisnice, dokumenty MNV a ostatné písomné pramene? Pri návšteve Štátneho archívu v Košiciach sme z toho všetkého našli len minimum. Heslo Ružín väčšinou v archívnych inventároch úplne chýbalo.

A čo inteligencia? Odmlčali sa starostovia, predsedovia MNV, farár, ktorý slúžil v ružínskom kostole poslednú omšu, učitelia, ..., všetci sú už na pravde Božej. Nepovedia nám už absolútne nič. A tí, čo žijú, mlčia takisto.

Ostali už len pospolití Ružínčania rozpŕchnutí po celom Slovensku (možno aj po svete). A ostali staršie archívne pramene roztrúsené po slovenských a maďarských archívoch a zopár starých kníh, v ktorých sa Ružín spomína. A to je tak všetko. A ľudské spomienky už po vyše 42 rokoch sa akosi nikomu nechcelo znova oživiť. Otvárať možno staré rany. Snáď aj celkom pochopiteľne. A tak milý čitateľu, milý Ružinčane, vpísal som do tejto knihy všetko, čo som vpísať vedel. Ak niečo nie práve tak, ako by sa to bolo žiadalo, prosím, odpusť. Možno len práve srdce Ružínčana dokáže napraviť to, čo nebolo napísané tak, ako bolo potrebné. Ale nech je táto kniha aspoň odrazovým mostíkom pre ďalších bádateľov tejto, asi každý pochopil, že smutnej histórie jednej zabudnutej obce. autor Anton Medvec

Kysačania sa rozhodli zaznamenať svoju históriu vo chvíli, keď nás opúšťajú tí najstarší pamätníci a s nimi príbehy, fakty i fotografie.

V poslednej chvíli začali tvoriť knihu o obci Kysak.

V riave informácii, starých fotografií a spovedí starých pamätníkov zistili, že najväčším a najsmutnejším prítokom je história jednej zabudnutej obce.

Zmienka o tejto obci mala byť len jednou z kapitol.

Teraz je to celá kniha, kniha venovaná len tejto obci, kniha venovaná jej ľuďom, ľuďom, ktorí sú roztrúsení všelikde, no najviac u nás.

Ľuďom z jednej zabudnutej obce venujeme knihu o obci Ružín, ....nezabudli sme. starosta obce Ing. Ľubomír Krajňák

Prezentácia knihy a fotogaléria

cena knihy: 7€

Povesti Hornádskej doliny

V každom meste, v každej dedine a v každom údolí je veľa miest a zákutí, ku ktorým sa viaže množstvo legiend a povestí. Opradený je nimi vari každý hrad, kostol, či prírodný výtvor. K vzniku povestí dala podnet vždy určitá historická udalosť, ale aj bežný ľudský život plný mnohých slabostí. Častým obsahom týchto tradovaných príbehov je súboj dobra a zla, z niektorých plynie ponaučenie, z iných zase varovanie. Mnoho z nich poukazuje na mnohé skutočné historické súvislosti. Povesti sa zachovávali ústnym podaním z pokolenia na pokolenie, a preto pretrvali do dnešných čias. Niekto pridal to, iný tamto, ďalší niečo ubral, prípadne pozmenil, a tak sa stali pútavými príbehmi s množstvom nadprirodzených javov, plných fantázie a ľudských túžob. Patria neodmysliteľne k ľudskej tvorivosti a ľudovej slovesnosti. Mnohokrát slúžil ako zdroj inšpirácie i ponaučenia. Preto je správne, bez ohľadu na pravdivosť časti jednotlivých príbehov, zachovať ich aj pre budúce pokolenia. Pre radosť i pamiatku. Práve to bolo cieľom tejto útlej zbierky. Som si vedomý, že táto knižočka nedosahuje komplexnosť, je však prvým pokusom o ucelenejší súbor povestí z historického južného Šariša – z prostredia Hornádskej doliny medzi Ťahanovcami a Ružínom. Snažil som sa v nej zachytiť jednotlivé povesti tak, ako som ich nachádzal v prameňoch, prioritne v písomných. Avšak časť zbierky vychádza aj z ústneho podania pamätníkov, ktorí jednotlivé príbehy počuli z rozprávania svojich predkov. Získané poznatky som sa snažil potvrdiť aj ostatnými pamätníkmi. Pri spracovaní niektorých som vychádzal z väčšieho počtu prameňov, ktoré som porovnával a snažil sa vytvoriť určitú syntézu. Mnohé príbehy sú však prepracované na základe prameňov formou – možno sa to udialo aj takto. Zámerom bola čo najväčšia autentickosť a pravdivosť. Verím, že aspoň čiastočne sa to podarilo dosiahnuť. Na záver ďakujem všetkým, ktorí prispeli k tomu, že táto skromná zbierka z dávnej tradovanej histórie nášho rodného kraja si našla cestu k čitateľovi. Želám vám príjemnú pohodu pri ponorení sa do tajuplných dejov.